Ford v snahe znížiť náklady na výrobu reálnych modelov áut určených iba na crash-testy preinvestuje radšej ďalších 50% už z vynaložených nákladov na výpočtovú techniku tento rok.
Technologické investície dovolia Fordu omnoho rýchlejšie riešiť/vyhodnocovať simulácie dopravných nehôd. Výpočty týchto simulácii by mali trvať už menej ako deň a bude sa tak dať omnoho flexibilnejšie reagovať na rôzne zmeny v konštrukciách automobilov a ich súčastí.
Takéto virtuálne simulácie fungujú u mnohých výrobcov a konkrétne u americkej automobilky Ford už 10 rokov, počas ktorých prebehlo viac než 2 milióny výpočtov bezpečnosti áut.
Prirodzene sa takéto crash-testy vykonávajú vždy ešte aj reálne, aby sa predišlo chybe pri návrhu, alebo pri výpočtoch. Skúšané množstvo modelov je však výrazne nižšie, keďže pomocou počítačovej techniky je jednoduchšie zmeniť konštrukciu a dať ju opätovne prepočítať.
Čo si mnohí užívatelia neuvedomujú je fakt, že každá krajina má mierne iné, poprípade úplne iné nároky na bezpečnosť. Iba takýmto virtuálnym spôsobom sa dá všetko urýchliť a hlavne zjednodušiť.
V dnešnej dobe pracuje vo Forde po celom svete viac ako 500 konštruktérov a aplikovaných mechanikov na bezpečnosti vozidiel značky Ford. Tieto tými spúšťajú rádovo tisícky testov pred reálnym crash-testom. Na konci celého tohto procesu si overia, či výsledky získané výpočtami boli totožné, alebo aspoň obdobné a či sa konštrukcia deformuje tak, ako je to potrebné pre zachovanie všeobecnej bezpečnosti.
Investovaním do novej výpočtovej techniky sa desaťnásobne zvýšil počet možných simulácii v danú chvíľu. Level detailov pri tom takisto niekoľkonásobne stúpol z milión a pol dielov pred piatimi rokmi na terajšie dva milióny súčiastok vo vozidle, čo znamená spúšťanie kompletného crash-testu, bez odoberania rôznych súčiastok na modely, čo môže skresliť výsledky.
História
Ford vykonal prvý crash-test v roku 1954. V šesťdesiatych rokoch počet testov narastal a s tým sa zlepšovala aj technika a technológia potrebná na vykonávanie takýchto testov. Postupne boli vykonávané predné, potom bočné a aj zadné nárazy s rýchlosťami medzi 30 a 90km/h.
Prípravy áut trvali niekoľko dní až týždňov. Palubné jednotky boli napojené na približne 300 kanálov, ktorých senzory snímali nárazové sily, posunutia a napätia.
Dnešné reálne testy nie sú na tom s dobou vykonávania a s používanou technikou o nič lepšie a práve preto sa uberajú výrobcovia smerom informačných technológii.
Ford vykonal od roku 1954 viac ako 31.000 reálnych crash-testov vo svojich pracoviskách v Dearbone (Michigen), Merkenichu (Nemecko), Geelong (Austrália) a Tatui (Brazília). Toto je obrovské číslo, pretože každá jednotka predstavuje jedno vyrobené a hneď zničené auto, niekoľko pracovníkov (vrátane niekoľkých výrobných robotov), obrovské množstvo zdeformovaných súčiastok (ktoré nie je možné opätovne použiť), atď.
Autor: Vladislav Baniari; Zdroj: Ford
